Jabloň a sviečka
Počujete to ticho a spev vtákov? Hlavne drozd spieva svoje milostné árie. Tiež sa mi páči spev slávika. Zdá sa, že z predčasnej jari sme priam vhupli oboma nohami do leta. Teploty do 30 stupňov C, všetko je v plnom kvete, čerešňa, hruška, marhuľa už odkvitla a jablone začínajú kvitnúť. V správach hlásili, že v strednej Európe je teplejšie ako v Španielsku. Tam sa vraj ešte nedá kúpať. Tu už napúšťajú bazény a sľubujú teplotu vody 26 stupňov C. Ale vrátim sa do záhrady, je veľké sucho a fúka vietor, ktorý zem ešte viac vysušuje. Pre to mám dojem, že napriek vysokým teplotám máme akosi menej kvetov v záhrade. Narcisy už odkvitli, ukázali sa tulipány. Kvitnú prvosienky, sirôtky, zlatý dážď a iné jarné kvety. Naša 60 ročná jabloň nejako mešká. Čo už odchádza do jabloňového neba? Minulý rok priniesla veľkú úrodu, okolo 400kg jabĺk. My robíme mušt. Taká úrodná nie je každý rok. Tak raz za 2 roky. Zopár jabloní sme dali vyťať. Boli staré a neúrodné. Človeka to aj zabolí, keď po toľkých rokoch stromy odídu. Ako keby mali dušu. Je to taký zvláštny pocit. Stretávali sme sa deň čo deň a zrazu odišli... Tak je to aj s človekom. Chodím veľmi často do domova dôchodcov, ako sa to pekne volá, niekedy aj starobinec. Alebo charitný domov pre ľudí, ktorí potrebujú opateru. Kto videl už vyhasnúť sviečku, tak je to aj s človekom. Proste vyhasne. Zase ten zvláštny pocit. Tak ich vyhaslo už veľa v domove dôchodcov. Spomínam si na Aničku, malú starenku s veľkým hrbom, sedela vždy sama pri stole pre deti, to preto lebo bola veľmi malého vzrastu a jej hrb ju ešte viac zatlačil do zeme. Bola už po 90 –tke. Vždy keď som pri nej prechádzala, volala na mňa už z diaľky a pýtala sa, či ju idem navštíviť. Ja som ju vždy ubezpečila, že som tu naozaj len kvôli nej a babke zažiaril úsmev na tvári. Krátky rozhovor, že ako sa v tom ústave nudí, nie na Lízu si už nepamätá a chcela by zomrieť. Hovorila: „Aj boh ma opustil.“ „Babka nehovorte tak, určite nie.“ Darovala som jej taký malý ruženec z lupienkov ruží. Mala som viac, ešte z Ríma. To bol jej poklad, hovorila. Mala ho schovaný v starej ošúchanej kabelke s pokazeným zipsom, kde mala všetky svoje poklady. Dávala si tam aj jedlo, ako banán, jogurt, alebo ak jej zvýšilo trochu salámy pri stole. Mohla by byť v noci hladná. Aj na ňu to prišlo. Najprv stratila pamäť, potom prijímala už len tekutiny, ale na smrť si musela počkať pol roka. V jedno pekné jarné popoludnie babka zhasla. Jej sviečku dohorela. Mám vždy na stole zapálené sviečky a keď sviečka dohorí, tak ani nedymí. Proste je to okamžik. Tak je to aj s človekom. Tí čo videli babku zomrieť, hovorili: „Zrazu ju opustili všetky sily a ostala bezvládna.“ Vždy je to ale proces, ktorému predchádza bolesť a trápenie. Je to ťažko pochopiť, ale zrejme to patrí k smrti a je to prirodzené. Niekedy sú to roky, čo si chorý musí počkať na smrť. Niekedy je to chvíľka a smrť nás prekvapí. Autonehoda, sebevražda, alebo náhla choroba... Ani netušíte, že sa s tým človekom rozprávate posledný krát. Tí ľudia v domove dôchodcov sú vďačný za každé milé slovo, vedia že ich dni sú už spočítané, majú málo času na lásku a dobrotu... Niektorí prosia a kričia o pozornosť, ako pani Mária. Netušila som, že v tú chvíľu zomrie. Volala na mňa z izby: „Prosím poďte ku mne, dajte mi ruku“ „čo zase tá babka chce...“ no tak dobre, chvíľku času ešte mám. Dala som jej ruku a sviečka zhasla. Bola som moc smutná, že som jej nedokázala v tej chvíli dať viac. Stačilo by milé slovo, pohladenie, bola tak sama. Tak by som nechcela zomrieť. Žiaľ v charitnom domove tak zomiera väčšina starých ľudí. Pre mňa plynie z toho poučenie: žiť každú chvíľku tak ako by to bola posledná. Radovať sa z krásy prírody a dobrého ľudského slova.
Galéria kvetov v apríli